História územia
Na začiatku 10. storočia, po zániku Veľkej Moravy, ku ktorej patrila aj oblasť Spiša, sa územie dnešného Slovenska postupne stalo súčasťou uhorského kráľovstva. V tomto období ešte Spiš netvoril samostatnú administratívnu jednotku, ale ako súčasť lesného domínia (Turniansky Čierny les) prináležal k Boršodskému komitátu, ktorého centrum sa nachádzalo južne od územia Spiša (Števík, 2005).
Ku vzniku Spišského komitátu došlo v druhej polovici 12. storočia, čo dokazujú aj výsledky archeologického výskumu najstaršieho jadra Spišského hradu. Výstavbou spomínaného hradu vzniklo stredisko novovytvoreného komitátu. Na hrade sídlil župan. Za správu zvereného územia sa zodpovedal kráľovi. Záznam o prvom spišskom županovi, ktorého meno je známe (Dionýzovi) sa zachoval z roku 1216 (Števík, 2005).
Početné donácie územných majetkov nadobudli najväčší rozsah za panovania kráľa Ondreja II., panujúceho v rokoch 1205 – 1235. Práve z obdobia prvých rokov pôsobenia tohto panovníka sa zachovala najstaršia listina vzťahujúca sa na územia Spiša. Ondrej II. na prosby svojej manželky, kráľovnej Gertrúdy a jej bratov dal v roku 1209 spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre zem na Spiši. Početné darovania územných majetkov šľachtickým rodinám, resp. cirkevným inštitúciám (na Spiši najmä Štiavnické opátstvo, Spišská kapitula, kartuziánske kláštory na Skale útočišťa a v Lechnici) znamenali postupné zmenšovanie kráľovských majetkov. Na druhej strane stále výraznejšiu pozíciu v jednotlivých komitátoch získavala šľachta. Významným samosprávnym faktorom bolo právo šľachty zvoliť si v každom z týchto územno – správnych celkov slúžnych. Uvedené zmeny znamenali postupnú premenu kráľovských komitátov na šľachtické stolice. V prípade Spiša sa tak udialo na prelome 13. a 14. storočia, čim sa Spišská stolica stala inštitúciou spišskej šľachty (Števík, 2005).
Vplyv na správu jednotlivých stolíc si panovník udržiaval tým, že menoval jednotlivých županov. Títo však zvyčajne vykonávali vyššie dvorské funkcie a v stoliciach sa málokedy zdržiavali. Umožňovalo im to však presadzovať záujmy stoličnej šľachty na kráľovskom dvore. Spiš patrí k tým stoliciam, kde sa vytvorila ustanovizeň dedičných županov. V roku 1464 bol menovaný za dedičného župana Imrich Zápoľský, ktorého rod držal spišské županstvo do konca stredoveku, presnejšie do roku 1527. K právam župana patrilo menovať podžupana. V závere stredoveku (1504) sa šľachte podarilo presadiť ustanovenie, že ho menoval so súhlasom stolice (Števík, 2005).
Nedostatok finančných prostriedkov na vojnu s Benátkami o Dalmáciu donútil kráľa Žigmunda 8. 11. 1412 k pôžičke 37 000 kôp českých grošov (cca 88 000 zlatých) od poľského kráľa Vladislava. Ako protihodnotu mu dal do zálohu 13 miest zo Zväzu 24 spišských miest. Okrem Spišského Podhradia to boli mestá Spišské Vlachy, Spišská Nová Ves, Tvarožná, Vrbov, Ľubica, Ruskinovce, Spišská Belá, Poprad, Veľká, Stráže, Matejovce a Spišská Sobota. Poľskému kráľovi sa podarilo záloh udržať 360 rokov, hoci sa Uhorsko pokúšalo viackrát o vrátenie zálohu. Pomocou poľských starostov sídliacich na Ľubovnianskom hrade do Poľska potom dlho plynuli obrovské finančné čiastky.
Mária Terézia využila nepokoje v Poľsku a už v roku 1769 dala vojensky obsadiť zálohované spišské mestá. Využila prvé delenie Poľska a v jeho rámci zrušila záloh. Mestá – i Spišské Podhradie sa po 360 rokoch opäť stali plnoprávnou súčasťou Uhorska.
Spišské Podhradie bolo dvakrát okresným mestom. Prvýkrát sa nim stalo v roku 1850, keď sa stalo sídlom c. k. slúžnovského úradu. Krátko potom však sídlo podhradského služnovského úradu prešlo do Spišských Vlach okres zanikol v roku 1860. Okresným mestom sa Spišské Podhradie stalo opäť v roku 1894 a bolo nim až do roku 1922. Súčasne bolo aj sídlom okresného súdu, a to v rokoch 1850 – 1854 a od roku 1894 až do roku 1949.
Uplatnením nového zakona o zriadení župných a okresných úradov č. 126/1920 Zb. z. od 1. januára 1923 zanikla Spišská župa (Žifčak, 1999).
Administratívny vývoj územia
Spišská stolica územne nadviazala na Spišský komitát. Centrálnym územím Spišskej stolice boli Hornádska a Popradská kotlina, severnú časť územia Spiša tvorilo Spišsko-šarišské medzihorie, obklopené okolitými pohoriami ako Nízke Tatry, Slovenské Rudohorie, Tatry, Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, Spišská Magura, Levočské vrchy a Branisko. Administratívne pomery boli na Spiši veľmi zložité, z dôvodu existencie viacerých výsadných území. Najstarším výsadným územím bola Stolica X spišských kopijníkov, ktoré zaniklo v roku 1802 a jeho hlavnými strediskami boli Betlanovce a Spišský Štvrtok, ktorý však ku kopijníckym sídlam nepatril. Ďalším výsadným územím bolo Spoločenstvo spišských Sasov, ktoré vzniklo v 2. pol. 13. stor. a zjednocovalo nemecké obyvateľstvo usadené v Popradskej a Hornádskej kotline (Matlovič In: Ištok – Matlovič - Michaeli, 1999). Nemecky hovoriaci kolonisti, ktorí osídľovali a zakladali mestá na Spiši pochádzali zo severonemeckých a východonemeckých oblastí. Na základe tejto skutočnosti sa prevažná väčšina miest v Spišskej stolici, ale ja na území Slovenska, riadila saským (magdeburským) právom (Tibenský, 1971).
Matlovič (In: Ištok – Matlovič - Michaeli, 1999, s. 90) uvádza, že v 1. pol. 14. stor. sa nachádzalo v Spišskej stolici 24 sídel, ktoré sa premenovali sa na Provinciu XXIV spišských miest. Sídlo tejto provincie bolo v Levoči. Mestá, ktoré neboli zálohované vytvorili Provinciu XI spišských miest, avšak už v 15. stor. si tieto mestá nedokázali udržať výsadné postavenie a klesli na úroveň poddanských mestečiek a dedín (napr. Spišský Štvrtok, Smižany, Veľký Slavkov). Spišské mestá zálohované Poľsku (Ľubica, Matejovce, Poprad, Ruskinovce, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Sobota, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Stráže pod Tatrami, Tvarožná, Veľká a Vrbov) vytvorili Provinciu XIII spišských miest, pričom pôsobnosť poľskej správy zabezpečoval starosta sídliaci na Ľubovnianskom hrade. Mestá sa z poľského zálohu podarilo dostať až Márii Terézii v roku 1769.
V r. 1778 sa vytvoril nový samosprávny útvar, do ktorého patrili bývalé zálohované mestá a ľubovniansko-podolínske hradné panstvo s troma kráľovskými slobodnými mestečkami Podolínec, Hniezdne a Stará Ľubovňa. Tento útvar dostal pomenovanie Provincia XVI spišských miest, ktorá existovala s istými zmenami a prestávkami až do r. 1876. Sídlom provincie bola Spišská Nová Ves. Do r. 1465 sa právomoc spišského župana nevzťahovala ani na výsadné banské územie, utvorené v okolí Gelnice, ku ktorému patrili banícke osady v doline Hnilca a taktiež Smolník, Krompachy, Kojšov, Slovinky a Veľký Folkmar. Do konca 18. stor. sa Spišská stolica sa rozdeľovala na štyri slúžnovské okresy. Najvýznamnejšími strediskami Spiša boli Levoča, Kežmarok a Spišská Nová Ves. (Matlovič In: Ištok – Matlovič - Michaeli, 1999).
V roku 1923 vstúpila do platnosti nová zákonná úprava (zákon č. 126/1920 SB. Z.a n.), ktorá zrušila uhorské župy s prvostupňovými slúžňovskými úradmi a nahradila ich veľžupami a prvoinštančnými okresnými úradmi. Slovensko bolo rozdelené na 6 veľžúp, ktoré boli podriadene priamo ministerstvám. Táto reforma znamenala výrazný medzník vo vývoji územno – správneho usporiadania Slovenska, pretože prvýkrát sa upustilo od prirodzených regiónov, fungujúcich s drobnými obmenami takmer 900 rokov. Neskôr už ani v jednej etape územno – správneho usporiadania až do súčasnosti nedošlo k obnove týchto prirodzených regiónov (Slavík, 1997b). Podtatranská veľžupa zaberala územie Liptova, prevažnú časť Spiša a východnú časť Gemersko – malohontskej župy. Tvar tejto veľžupy bol teda veľmi nevýhodný. Jej sídlom bol Liptovský Mikuláš (Matlovič in: Ištok – Matlovič - Michaeli, 1999).
Od 1. februára 1949 vstúpila do platnosti reforma územno – správneho usporiadania štátu (zákon č. 280/1948 Sb. o krajskom zriadení). Jej prijatie úzko súviselo s nástupom komunistického režimu v roku 1948. Reforma priniesla prvýkrát nové územno – správne jednotky – kraje, ktoré boli regionálnymi (nadokresnými) správnymi celkami. V Košickom kraji boli nasledovné okresy: Košice – mesto, Košice – okolie, Kežmarok, Levoča, Spišská Nová ves, Revúca, Rožňava, Gelnica, Moldava nad Bodvou, Sečovce, Trebišov a Kráľovsky Chlmec. Osobitou organizačnou jednotkou bol okres Vysoké Tatry so sídlom v Starom Smokovci (Matlovič in: Ištok – Matlovič – Michaeli, 2009).
Súčasné územno – správne členenie Slovenskej republiky rieši Zákon NR SR č. 221/1996 Z.z. o územnom a správnom usporiadaní SR, ktorý bol schválený 3. júla 1996. Celkove bolo zriadených 8 krajov, sídlami krajov sa stali najväčšie mestá Slovenska (prvých sedem v poradí a Trenčín, ktorý je deviaty v poradí). Ustanovených bolo 79 okresov, čím sa Slovensko vrátilo k systému malých okresov. Okresy sú na rozdiel od krajov veľmi nevyvážené a sú medzi nimi veľké rozdiely v v rozlohe, počte obyvateľov a počte obcí (Matlovič in: Ištok – Matlovič – Michaeli, 1999).
Územie mikroregiónu Spišský hrad – Podbranisko sa rozprestiera na hranici Prešovského a Košického kraja. Obec Žehra patrí do Košického kraja, ostatné obce patria do Prešovského kraja.
